Expedice Peru 2023

Line Under the Sky 6b M6+ 1100m
Marva Peak 5141m, Tuctubamba, Cordillera Blanca, Peru

Nápad vidieť Peru sme s Ďurim Švingálom dostali ešte v roku 2022 počas predošlej expedície v Kirgizstane. Boli sme 2 x na východe, tak sme sa chceli pozrieť aj na západ. Odleteli sme 18.07.2023 z Budapešti cez Istanbul, Panamu, do hlavného mesta Peru - Lima, odtiaľ cestujeme 10 hodín do mesta Huaraz na 3080mnm. Na aklimatizáciu si vyberáme kopec Aguja 5840mnm. Leží nad krásnou Lagúnou Parón 4200mnm, kde sa chodí na jednodňové výlety z Huarazu. Pod Agujou spíme na 4800mnm s krásnym výhľadom do steny Huandoy. Ráno sa ideme prejsť na 5000mnm a pozeráme sa do steny a vyberáme potenciálne ciele.

Napokon po konzultácii v kancelárii horských vodcov v Huaraze si vyberáme časť treku Santa Cruz. Z Huarazu, cez Yungay pokračujeme smerom do sedla Portachuelo de Llanganuco na 4700mnm. Odtiaľ a prichádzame do dedinky Vaquería 3725mnm, kde u tety v úplne skromných podmienkach prespíme a ráno pre nás prídu somáre. Prišiel 70 ročný dedo Sanchez, nabalili sme 80 kg na dva somáre a vyrazili do doliny. Pôvodný plán ísť liezť na Chacraraju 6001mnm sme zamietli kvôli extrémne zlým podmienkam spôsobeným veľkým teplom a tak pokračujeme dolinou ďalej až prichádzame na miesto zvané Tuctubamba na 4200mnm, podmasívom Taulliraju 5830mnm, kde si zakladáme BC.

Kopce na okolí sa nám páčili, vybrali sme si líniu presne takú, akú sme mali v pláne, na akú sme si zadovážili materiál a vybavenie. V spodnej časti klasické lezenie rukami a vo vrchným častiach mix, sneh, ľad. Sklamala nás skala, vlastne skôr to, čo na skale všade bolo – všade bol mach. Ale našli sme pekný komín cca 240m, ktorý sa dal pekne vyliezť, obtiažnosť 6a. Po tomto predskalí nasledovalo asi 400 m ľahkého terénu, tak do tretieho stupňa, až kým sme si nevybrali miesto, kadiaľ naliezť do štítovej steny. Opäť to bol systém komínov, kútov a špár. Už prvé dĺžky naznačili, že to nebude úplne zadarmo. Ďurimu nohy v lezečkách poriadne omrzli.

Po štyroch pekných dĺžkach v skale sme doliezli na prvé snehové pole, kde prišli na rad mačky a cepíny. Po dvoch dĺžkach sme zase železo schovali a vyliezli jednu z kľúčových a zároveň najkrajších dĺžok celej cesty za 6b. Nad touto dĺžkou sme pokračovali opäť strmým, tvrdým snehovým poľom dve dĺžky. Dolez do predposledného štandu bolo celkom nepríjemné a ťažko zaistiteľné mixové lezenie okolo M6+.

Tušili sme, že vrchol by nemal byť ďaleko a zároveň, že dolez by mal byť bez snehu. A tak som opäť poodkladal železo, ale jeden cepín som mal stále pri sebe namiesto kladiva. Do cesty sa postavila veľmi nepríjemná stienka so špárou na žabu a zlými nohami, navyše tam bola taká voľná „chladnička s mrazničkou“, ale nebolo na výber, nohy museli ísť na ňu. Všetko dobre dopadlo, záverečná dĺžka bola opäť za 6b a na vrchole nás čakalo krásne divadlo. Práve zapadalo slnko a dívali sme sa na všetky okolité vrcholy zaliate žlto-červenou farbou. O 18:00 slnko zapadlo a nás čakalo dlhé zlaňovanie. Mali sme napozeranú platňu, kadiaľ by sme sa mali dostať do žľabu na ľadovec. Mysleli sme, že to bude príjemné, ale 14 zlaňákov nám zabralo 6 hodín a príjemné to veru nebolo. Voda nám došla už dávno, ale aspoň tyčiniek sme mali dostatok. Po 19 hodinách zábavy v stene sme sa vrátili späť do nášho bivaku pod stenou. Varíme vodu, jedlo a spíme v našich ultralight 500 gramových spacákoch. Ráno schádzame hustým porastom do nášho BC a sme šťastní, že si môžeme navariť normálne jedlo a dopriať trošku pohodlia.

Po dvoch dňoch oddychu zase nabalíme batohy, tentoraz čisto zimnou výbavou, ľahučké univerzálne topánky od firmy AKU mením za duplexové teplé topánky a mačky hliníkové ultralight za poriadne železné, lezecké. Cestou pod stenou zbalíme bivak a asi s 15 kg batohmi šliapeme pod druhý kopec. Nájsť miesto na stan, nájsť vodu a môžeme ísť spať.

Budík o 4:00, zemiaky so slaninou zo sáčku, kapučíno a ideme pod stenu. S východom slnka naliezame. Medzičasom sa júl zmenil na august a ako sme zistili, s augustom prichádzajú mraky a aj zrážky. Takže kopec sa nám striedavo stráca v mrakoch. Preliezame cez okrajové trhliny a lezieme súčasne prvých 300 metrov. Ďuri štanduje – jeden šrób v snehoľade a dva cepíny, v tejto skale sa aj tak nič založiť nedá. Beriem si od neho materiál a pokračujem 60 metrov strmým a duniacim ľadom na miesto, kde dúfam, že sa mi podarí urobiť dobrý štand, žiaľ nepodarí. Pri pokuse o zatlčenie skoby mi z cepínu vypadla skrutka, takže skoba ostala nedobitá. Priložil som poslednú šróbu do zhnitého ľadu a dva cepíny a štand bol hotový. Ďuri doliezol za mnou a rozhodli sme sa, že navŕtame nit. Obrovské prekvapenie na nás čakalo, keď vŕtačka nevládala a po polovici diery zhasla. Solárne panely nám zrejme batériu namiesto nabitia vybili. Smutný príbeh, vzhľadom na okolnosti nám neostáva nič iné, ako ísť dolu. V skale, kde sa nedá skoro nič založiť nie je rozumné pokračovať bez možnosti návratu.

Na obed sme späť pri stane a čaká nás dlhý zostup do BC. Satelitným telefónom kontaktujeme agentúru, aby nám najlepšie na nasledujúci deň poslala do doliny Sanchéza so somármi. Sme smutní, sklamaní, chceme ísť dolu. Na odpoveď sme čakali dva dni. Aby sme sa nenudili, rozhodli sme sa teda, že sa pozrieme na nádhernú vežičku v pravej časti doliny. Vedeli sme, že nástup pod ňu bude veľmi ťažký, vysoká tráva, kamene, les, skalný výšvih. Človek týmto terénom určite nechce zostupovať po tme. Na pohľad veľmi pekná skala, ale z hľadiska istenia veľmi nepríjemná. Na lezeckú dĺžku možnosť založenia jedného/dvoch istení. Špáry v tejto staručkej skale sú všetku úplne zavreté. Po štyroch 60 metrových lezeckých dĺžkach vŕtam štand a trvá to nekonečne dlho. Ďuri ťahá nasledujúcu krásnu dĺžku, niekde okolo 6b+ v ktorej miesto na zaistenie musí poriadne prečistiť kladivom, celkom slušné záhradkárčenie. Ideálna by bola drôtená kefa, ale tú žiaľ nemáme. Vŕta štand a na batérii sa objavuje posledná čiaročka, vrták zhorel. Opäť nám neostáva nič iné, ako zlaniť. Napriek tomu, že na vrchol nám ostávali 2 – 3 dĺžky. Počas zlaňovania sa nám už nepodarilo navŕtať ďalší štand, ale našťastie sa podarilo zabiť dobrú skobu.

Takže peruánske steny – my 2:1, nevadí, vyliezli sme krásny prvovýstup na kopec, na ktorom nikdy nebola ľudská noha a splnili sme si sen, o ktorom sme snívali rok.
Juraj Švingál a Marek Radovský